Jakub Branický

Potrebujete teda komunikovať s rôznymi členmi divadelného tímu. Čo Vám pomáha, aby ste všetky požiadavky zohľadnili, zároveň sa však autorsky podpísali pod kreatívny výsledok?

Hlavne chladná hlava, pevné nervy a trpezlivosť. Samozrejme nie je možné, aby všetky strany boli spokojné, ale kolektívne umenie, ako je divadlo, je založené na kompromise. Nie je to vždy jednoduché, obzvlášť, keď výtvarník robí s novým tímom, pretože je tam vždy aj troška nedôvery, alebo teda neistoty, a ani tá komunikácia nie je na takej úrovni, ako keď robím  povedzme s režisérom, ktorého už roky poznám. Aj prvá spolupráca s tvorcami z Ticha nebola taká otvorená, z hľadiska komunikácie, ako teraz pri pripravovaní našej štvrtej premiéry.

Ako dlho spolupracujete s divadlom TICHO a spol.?

Tri sezóny. Prvé predstavenie som robil ako čerstvý absolvent bakalárskeho stupňa. Veľmi málo študentov scénografie má tu možnosť popri škole robiť v profesionálnom divadle s ľuďmi, ktorí majú XY rokov skúseností a môžu ho posunúť, čo je jeden z dôvodov prečo sa držím tohto divadla ako kliešť.

V ktorých predstaveniach a ako ste sa angažovali v TICHU?

Za posledné tri sezóny v každom, ale vždy trošku inak. V predstaveniach Déjà vu, Ostrov a Zaplavenie som figuroval ako scénograf a kostýmový výtvarník. V predstavení Všade tá rieka som behal po rebríku ako osvetľovač, ale samozrejme som sa snažil aj kreatívne zapájať ako výtvarník v oblasti svetelného dizajnu. Pri predstaveniach, kde som podpísaný ako výtvarník, sme s režisérom Robom Horňákom robili svetelný dizajn spolu, keďže spolupracujem s divadlom aj ako osvetľovač a javiskový technik, viem presne čo si môžem s technikou a priestorom dovoliť. Čo sa týka Platformy, tak som vždy nejako zapletený ako technik alebo  osvetľovač, ale aj pri tom si sem tam neviem odpustiť kecať do výtvarnej stránky veci, asi už mám tu chorobu z povolania…

Ktorú z týchto predstavení považujete za svoju najlepšiu prácu?

(…). Do každej spolupráce som zaangažovaný aj emočne, nedá sa to separovať alebo teda aspoň ja to nedokážem. (…) Divadlo sa robí pre diváka, pokiaľ je divák spokojný, som aj ja spokojný, každá moja práca je najlepšia pokiaľ sa nájde aspoň jeden pre mňa neznámy divák, ktorý pochváli aj výtvarnú stránku veci. Vtedy vždy povyrastiem o 1 cm ako výtvarník.

Čo nové v TICHU chystáte?

(…) Pre mňa štvrtá premiéra v pozícií scénografa bude niekedy v polke novembra, a piata niekedy po novom roku. (…)

Ako môžem ja ako laik spoznať kvalitnú scénografickú prácu?

Kvalitná scénografická práca sa asi pozná tak, že nikto nepochybuje o tom, že skutočne ide o kvalitnú scénografickú prácu. Scénografia záleží od strašne veľa rôznych premenných. Podstatná je komunikácia výtvarníka so zvyškom týmu, pokiaľ nájdu spoločnú reč a navzájom sa dopĺňajú, môže byť dobrá scénografia aj biela škvrna od farby na podlahe. Hlavné je, aby všetky prvky divadla spolu hrali a mali význam.

Má scénograf rukopis? Dokážem na základe nejakého prvku alebo systému/logiky rozpoznať napríklad Vašu prácu?

(…) Ja osobne som zástanca toho, že výtvarník by mal prekvapiť vždy niečím novým , ale to je môj subjektívny pohľad. Asi ani ešte nemám za sebou také množstvo scénografie, aby som mohol posúdiť, či sa mi formuje vlastný rukopis (…)

Každý však potrebujeme pocit uznania s dobre odvedenej práce…

To nepopieram, a určite ho aj ja potrebujem. Veľký pocit uznania si prejavujú kolegovia divadelníci v zákulisí. Pocit uznania cítime, keď po premiére stojíme všetci vedľa seba na javisku a ľudia nám prejavujú vďaku a to uznanie potleskom. A uznanie cítim aj vtedy, keď ma niekto osloví na ďalšiu spoluprácu.

Scéna v divadle je čerešnička na torte. Vedie k tomu veľa práce? Čo všetko je za tým?

Scénografia je hranie sa s priestorom a tvarom, svetlom a tmou, kostýmom a rekvizitou, asi by sa dalo povedať, že je to veľa práce, ale ja to až tak nevnímam, venujem sa divadlu, lebo ma baví, napĺňa a aj keď viem že z hľadiska prispievania do našej spoločnosti nie je na úrovni ako lekári alebo hasičská služba, verím že má svoj význam. Za scénografiou, či už sa jedná o historickú a komplikovanú výpravu, alebo o tú bielu škvrnu na podlahe, je vždy veľa rozhovorov, analýzy textu, polemizovania, vymýšľania, hľadania inšpirácie a snenia, ale je to zaujímavo strávený čas a aj krok vedľa dokáže výtvarníka posunúť v rozmýšľaní na ďalšiu úroveň. (…)

Keď dostanete zadanie, no nie ste práve v tvorivej fáze, ako to riešite? Best practise, šablóny, environment…?

Keď dostanem zadanie, nezačnem rovno tvoriť, zamyslím sa nad tým, urobím si svoj vlastný názor, ale vždy s prvou ideou počkám na rozhovor s režisérom. Sedím s ním na káve niekoľko hodín rozprávame sa o texte, ja mu poviem svoje myšlienky a úvahy a on mne svoju predstavu o výsledku. Takýto rozhovor u jedného aj druhého nakopne fantáziu zaručene. Potom to už ani tak nie je o hľadaní tej mojej predstavy, ale o tom, kedy príde a v akej forme, môže to byť piaty preklik na youtube , náhodný obrázok na googli, 45 strana v knihe o architektúre alebo zvláštny hydrant v uličke za domom. Najlepšie nápady ale samozrejme vždy vznikajú počas sprchy alebo na toalete.

Máte nejaký vzor (človeka)?

Mám viacero vzorov, myslím si, že každý človek má svoj vzor, napríklad u mňa je každý  trošku iný a väčšina z nich sa nevenuje ani nevenovala divadlu, mňa ale zaujali svojou prácou a odhodlaním. Nemám potrebu ich teraz všetkých menovať, ale aj Bill Gates, môže byť pre výtvarníka vzorom, vďaka nemu sme v rámci používania PC prešli z textového DOSU na ikonkový WINDOWS, premenil teda text na obraz a o to sa predsa snaží aj scénograf pri svoje práci.

Mne osobne nie vždy asociuje scéna obsah predstavenia. Príde mi to abstraktné. Som zlý divák? 🙂

Nie vždy sa scénograf snaží vykresliť obsah predstavenia svojou scénou. Ja tiež rád hľadám riešenia, ktoré tak úplne  neasociujú obsah, ale skôr abstraktnú metaforu výkladu daného textu po jeho úprave. Som zlý scénograf? 🙂

Interview pre Newsletter TICHA a spol. Autor Jozef Tatár. Krátené.